Básnik Janko Kráľ je stelesnením slovenského romantizmu
Básnik Janko Kráľ bol významný reprezentant štúrovcov. Od jeho smrti uplynie v pondelok 23. mája už 135 rokov.
Bol jedným z najvýznamnejších a najradikálnejších predstaviteľov slovenskej romantickej generácie, aktívny účastník revolučných udalostí rokov 1848–1849, publicista, burič a revolucionár. Básne a balady Jarná pieseň, Krajinská pieseň, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Orol vták a mnohé iné z neho urobili veľkého básnika slovenského romantizmu.
Volali ho „divný Janko“. Bol samotárom, zaujímal sa však o zložité osudy slovenského národa a hlboko ich prežíval. Jeho poézia je nezvykle emotívna a myšlienkovo nabitá. Písal najprv epické básne s historickou tematikou, neskôr nadviazal na zdroje ľudovej slovesnosti. Okrem balád a piesní vytvoril aj inú poéziu, tzv. „cyklické skladby“. Ľudovít Štúr ho označil za najtalentovanejšieho básnika svojej doby, ale Kráľ Štúrovi vyčítal, že ani on, ani jeho Slovenské národné noviny neboli dosť bojovné.
Revolučné myšlienky priviedli Janka Kráľa v roku 1848 k tomu, aby sa postavil spolu s priateľom Jánom Rotaridesom na čelo nespokojných roľníkov v Honte. Vyzýval ich, aby so zbraňou v ruke bojovali za svoje práva proti pánom. Pre nich boli určené aj niektoré jeho básne. V básni Krajinská pieseň ich vyzýva: „nad našou krajinou započalo svitať, bračekovci poďme slobodu si pýtať!“.
Za tieto a mnohé ďalšie bojovné myšlienky a po pálení urbárnych listín i streľbe do panských dvorov Janka Kráľa zatkli a na 10 mesiacov uväznili v Šahách a Pešti. Začiatkom roka 1849 sa vrátil do rodného Liptovského Mikuláša, kde napísal svoje najznámejšie dielo, Jarná pieseň, ktorú písal v nádeji, že sa Slovákom podarí raz a navždy vybojovať vytúženú slobodu. Neúspešnosť revolúcie koncom roka 1849 ho však veľmi zronila. Zdalo sa, že úplne strácal nádej, čo cítiť i z jeho básne Šahy. V nej už nepíše ako v Jarnej piesni o mocnom hlase slobody, naopak, horko a trpko sa žaluje na svet. Písal balady, ako Kvet, Pán v tŕni, Zverbovaní, Skamenení, Kríž a čiapka, Bezbožné dievky, ale najmä Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. V tejto balade vkladá do divného Janka samého seba, svoje vnútro a pocity. Autor v diele vykreslil obraz nespokojenca, ktorý chce vyslobodiť zakliatu pannu. Človeka ovládaného akýmisi silami, ktorý si nevie dať rady, z čoho pramení pocit bezmocnosti. Janko sníva o ideálnej spoločnosti a nie je spokojný so skutočným prostredím. Bezmocnosť vrcholí vykonaním hrdinského skutku: podľa ľudovej povesti mládenec o polnoci skočí doprostred rieky a vyslobodí zakliatu pannu. Atmosféra, v ktorej vykonáva hlavný hrdina hrdinský skutok je typicky romantická (tajuplná, zradná, mraky, mesiac …).
Balada Zverbovaní nie je typickou baladou, lebo v jej závere sa skrýva výzva do boja: „Či to tak má vždy byť, ako dosiaľ bolo?“. Jeho ďalšiu tvorbu predstavujú cykly básni Dráma sveta a Výlomky z Jánošíka. V básni Janko sa opäť zrkadlí jeho vnútro.
Po revolúcii prestal písať básne, po krutej skúsenosti sa z básnika stal plodný publicista. Svoje ostré články uverejňoval v Slovenských novinách a Pohľadoch slovenských. Janko Kráľ sa narodil 24. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši. Študoval na lýceu v Levoči, Kežmarku a Bratislave. Po Štúrovom zosadení v roku 1844 aj on z Bratislavy odišiel. Po prepustení z väzenia v roku 1849 sa pridal ako vojenský dobrovoľník na vojenskú stranu, dosiahol hodnosť kapitána. Po revolúcii pôsobil ako vládny komisár v Balážskych Ďarmotách a v štátnej správe na rôznych miestach. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) ho uhorská správa zo štátnych služieb prepustila. Pôsobil až do svojej smrti v advokátskych kanceláriách. Zomrel 23. mája 1876 v Zlatých Moravciach. Pravdepodobne podľahol týfusu, ktorý v tom čase zúril.
Keby bol vták, bol by slobodný, preto sa naňho chcel zmeniť. Bol nešťastný, že národ sa zmieril so svojím osudom, preto radšej zomrel ako žil v takejto porobe. Ale nebál sa prekážok a budúcnosti. Toto všetko zvečnil vo svojej krásnej básni Orol vták.
zdroj, foto: TASR