Na juhoamerickej vlne
Do Uruguaja išiel na pár mesiacov ako dobrovoľník. Nakoniec v Južnej Amerike zostal vyše roka. Prešiel tisícky kilometrov pešo, autom, vlakom. Spoznal mnoho zaujímavých ľudí, našiel lásku a napísal knihu. O svojej ceste po Patagónii v jednej z liptov
Pätnásť mesiacov v Južnej Amerike
Michal strávil v Južnej Amerike 15 mesiacov, precestoval Uruguaj, Argentínu, Chile, Brazíliu, Paraguaj, Bolíviu, Peru a Ekvádor. Okrem dobrovoľníckej práce vyskúšal aj couchsurfing. Na základe registrácie na webovej stránke sa dá, vďaka tomuto trendu, nájsť ubytovanie zadarmo prakticky kdekoľvek vo svete. Počas cesty zozbieral dosť materiálu na to, aby mohol napísať cestopis „Na juhoamerickej vlne“, doplnený fotografiami. „Bolo ich okolo dvadsaťtisíc, polovica išla preč. Tisíc fotografií na mesiac nie je veľa, viac času mi zabralo písanie textu.“ Väčšine domácich fotenie neprekážalo. „Problematickejšie to bolo iba v Peru. Tam chodí veľmi veľa turistov. Ľudia sú zvyknutí na to, že z turizmu majú príjmy a tak si za fotky pýtajú peniaze. Ale v Argentíne, Chile a Uruguaji sa dá fotiť bez problémov,“ hovorí Michal.
Bez prípravy
Tri mesiace pracoval s mládežou v Uruguaji. „Išiel som na Európsku dobrovoľnícku službu ako náhradník. Necelý mesiac pred cestou som sa dozvedel, že môžem ísť. Mal som dve možnosti – ísť sám alebo neísť vôbec. Príliš som neriešil, čo a ako. Jednoducho som sa rozhodol, že idem a uvidím, čo bude. V Chile som kupoval stan, karimatku, lebo som zistil, že sa mi to v parkoch zíde. Pár kíl vecí som poslal v balíku domov, lebo som to už nepotreboval,“ hovorí o „príprave“ na cestu. Čo človek potrebuje, aby ju zvládol? „Odvaha je jedna možnosť. Druhá je zvedavosť, je zvedavý, čo tam je a vyberie sa tam. „Za pätnásť mesiacov som mal možno štyri dni zvýšenú teplotu, dvakrát, trikrát hnačku a raz ma poštípala včela – vispa. Mal som potom vyrážky po celom tele,“ vypočítava množstvo chorôb, ktoré ho počas cesty stretli. Až doma zistil, že na hepatitídu A a B už zaočkovaný bol. K nim pridal očkovanie na žltú zimnicu, čo je pri ceste do Brazílie povinné.
V „Cagalandii“
Cestovanie je extra bohaté na spoznávanie nových ľudí a zážitky. Michal Knitl rád spomína na Matea. Asi päťdesiatročného Američana, ktorý vyrastal v Holandsku, ale žije v Južnej Amerike v chatrči v hrozných podmienkach. Baterky si dobíja z rieky, aby mohol počúvať Rolling Stones. Keďže ho už viackrát okradli, nazval miesto príznačne „Cagalandia“ – miesto, kde sa všetko „pokašle“. Michal mu strážil dom sám desať dní, kým si išiel obnoviť víza. A práve vtedy prišiel na nápad napísať knihu a začal spisovať svoje poznámky. Za ubytovanie pomáhal na farme. „Robil som to, čo Slováci bežne robia v záhrade,“ vysvetľuje. Videl vulkány, veľryby, tučniaky, zažil veľké výkyvy teplôt. Jeden deň bolo dvadsať stupňov, na druhý deň snežilo. „Dal som si bundu a bolo dobre,“ vysvetľuje jednoducho. „Samozrejme, tam toho bolo veľa krásneho, ale v Uruguaji som bol aj s priateľkou, ktorú som si našiel, takže tie tri mesiace boli najkrajšie.“
Málo peňazí, ale s rodinou
Z exotických jedál mu najviac chutilo v Peru: „Do citrónovej šťavy vložia rybu alebo morské plody. Za nejakých pätnásť až dvadsať minút je to hotové a výborné.“ Južná Amerika na Michala zapôsobila aj spôsobom života ľudí. „Domáci sa tak neponáhľajú. Aj keď majú menšie príjmy, menej pracujú, lebo chcú byť s rodinou. Aj tu by sme sa mohli trošku upokojiť a ľudia by si život užívali viac.“ Tvrdí, že kým je človek mladý a slobodný, treba cestovať. Túlavé topánky preto nevešia na klinec a najbližšie uvažuje o ceste do Afriky a Ázie.
Eva Okoličániová foto: Michal Knitl