Najmladší slovenský partizán: Po takmer 70 rokoch sa vrátil do liptovských hôr

Jiří Kubovec je pravdepodobne najmladším slovenským partizánom. Mal iba štyri roky, keď na vlastnej koži zažil ťažký vojenský život. Po takmer 70-tich rokoch sa v Demänovskej doline vrátil na miesta, kde vďaka svojej matke prežil nebezpečné nástrahy II. svetovej vojny.

Ilustračný obrázok k článku Najmladší slovenský partizán: Po takmer 70 rokoch sa vrátil do liptovských hôr
Zdroj: Dnes24.sk

Jiří Kubovec sa narodil v roku 1940 v Liptovskom Hrádku svojej matke pôvodom z Liptova a otcovi, železničiarovi z Čiech, ktorého v roku 1943 prenasle­dovanie Nemcami a gardistami vyhnalo do hôr k partizánom. Po niekoľkých mesiacoch čakania sa matka aj so svojím štvorročným synom rozhodla otca vyhľadať. A tu sa začína neuveriteľný, ale skutočný príbeh liptovskej rodiny, ktorá k sebe opäť našla cestu napriek krutosti vojny.

„Mame sa nejakým spôsobom podarilo s otcom skontaktovať. Dostali sme sa do Iľanova a odtiaľ nás odviezli do hôr na Krčahovo v Demänovskej doline, kde sa skrývali partizáni. Tam vystúpil akýsi chlap, ktorý zareval slovo heslo, mama ho vedela, odpovedala a tak sme sa dostali k otcovi. To bolo v novembri 1944, čo som sa dozvedel len pred pár dňami," začal svoje rozprávanie Jiří Kubovec, ktorý sa tak v spomienkach vracia o 70 rokov späť.

Prechod mínovým poľom

„V bunkroch sme prežili viac ako tri mesiace. Fašisti však postupovali a rozhodlo sa, že partizáni sa stiahnu. Kapitán Kučera poveril šiestich ľudí, ktorí mali mamu a mňa prepraviť do doliny. Bolo to 7. februára 1945 o polnoci. Napriek tomu, že som bol malý chlapec, veľmi dobre si na to spomínam. Bola nádherná noc, žiadne mraky a úžasné ticho. Išli sme dolu zo zemlianok smerom na Lúčky,“ pokračuje vo svojom rozprávaní.

Naraz sa objavila obrovská svetelná guľa, výbuch míny na zamínovanom poli. Tu sa živé spomienky malého chlapca na čas končia. „Človek, ktorý ma držal v náručí zomrel, podobne ako ostatní členovia našej skupiny. Mňa zabaleného do diek odhodilo bez zranení do hlbokého snehu. Prežili sme to iba my dvaja s mamou, ktorú však následne poranila na nohe odrazená nemecká guľka,“ opisuje udalosti.

Odvážne rozhodnutie

Žena vzala dieťa späť do bunkrov, kde prečkala ďalšie dva dni. Rozhodla sa však odísť a tak z lyží a debničky „zbúchala“ sánky, vložila do nich syna a vybrala sa s holým životom opäť smerom na Lúčky. „Tam na ňu začali strieľať Nemci. Našťastie vedela trochu po nemecky, tak im kričala, aby prestali, že je sama s dieťaťom. Na naše veľké šťastie tam bol veľmi slušný vojak z Rakúska. Odviezli nás do väzenia v Ružomberku. Pamätám si odtiaľ iba hnusný záchod.“

Väznenie a šťastné stretnutie s otcom

Pomaly sa blížil koniec vojny a tak na žiadosť matky Nemci dvojicu po 20. februári 1945 prepustili. „Vraj by tam so mnou dlhšie neprežila. Opýtali sa jej, či máme kam ísť. Mama našťastie poznala rodinu dnes už známeho maliara, grafika a pedagóga Fedora Klimáčeka, žijúcu v Liptovskom Mikuláši. Pustili ju na vlastné riziko a tak sme sa pešo vybrali z Ružomberka na Moyzesovu ulicu, kde sme v rodine Klimáčekovcov v dnes už asanovanom dome prečkali asi dva mesiace,“ približuje životné zvraty z detstva pán Jiří.

Otec rodiny si po svojich najbližších prišiel hneď ako sa dozvedel, že žijú. „Pamätám si ohromnú delostreleckú paľbu, bolo to niečo hrozného, stály hrmot bez prestávok. Boli sme ukrytí v pivnici. Naraz som počul kroky, alebo skôr klus, a odrazu prišlo akési monštrum, špinavé, smradľavé a začalo ma plačúc bozkávať. Nevedel som, že je to môj otec,“ spomína.

Otec pána Jiřího Kubovca sa následne rozhodol vystúpiť z armády. Chcel sa zaradiť do normálneho civilného života a začal pracovať v Košiciach. V roku 1949 sa spolu s rodinou presťahoval do južných Čiech. Odvtedy pán Jiří v Liptovskom Mikuláši nebol. Dnes žije pravdepodobne najmladší slovenský partizán v Prahe.

Pátranie

Dlhé roky o Jiřím Kubovcovi nikto nič z pamätníkov II. sv. vojny nevedel. „Hľadali sme ho, písali na veľvyslanectvá a všade možne. Dostala sa nám však vždy iba odpoveď, že nemôžu poskytovať osobné údaje,“ povedal Pavol Chrapčiak, predseda Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Liptovskom Mikuláši. „Raz večer sme sa s dcérami o ňom rozprávali a jedna z nich sa rozhodla, že sa ho pokúsi nájsť. Celé hodiny strávila za internetom, až sa jej podarilo natrafiť na mailovú adresu istého rádioamatéra. Ešte v noci o pol tretej mu poslala mail a ráno o ôsmej sme už mali odpoveď, že je to on,“ spomína s nadšením P. Chrapčiak.

Presne v deň 70. výročia Slovenského národného povstania v piatok 29. augusta 2014 sa tak mohol vrátiť na miesta zo svojho detstva v Krčahove v Demänovskej doline, kde stoja dnes už obnovené partizánske bunkre.

Zdroj: Dnes24.sk

Odporúčame