Ocenený mikulášsky fotograf Libor Špimr (55) vo vojnovej línii: Opatrnosť áno, ale strach nie ! FOTO

„Súťaž členov Zväzu slovenských fotografov (ZSF) bola rozdelená do dvoch kategórií. Vo voľnej téme mohli súťažiaci zaslať fotografie z najnovšej tvorby, bez ohľadu na žáner, vrátane digitálne upravovanej fotografie. V prvej kategórii porota udelila prvé miesto Liborovi Špimrovi z Liptovského Mikuláša za reportážne fotografie Arménia – počiatok kresťanstva,“ informovala o výsledkoch súťaže TASR.

Mikulášsky fotograf a dokumentarista Libor Špimr (55) sa v Náhornom Karabachu pozrel nielen na to, ako žijú tamojší Arménčania, ale stretol sa aj sa aj zoči-voči prevládajúcej vojne. Pôvodom Čech žije v Liptovskom Mikuláši od roku 1978, je absolventom viacerých univerzít. Prečítajte si rozhovor plný zážitkov zo západu Ázie.

Čoho sa týkali fotografie, s ktorými ste sa zapojili do súťaže, alebo na čo boli zamerané?

Cyklus fotogafií bol zameraný na krsťanstvo, ktoré Arménsku prijali ako prví na svete cca 280 rokov po narodení Krista za svoje náboženstvo. Fotografie znázorňujú životný príbeh národa, ich vieru, skromnosť. Sú vyjadrením emocií a spolunažívania. Je to vlastne príbeh… životný príbeh.

Aké boli vaše bezprostredné pocity, keď ste sa dozvedeli, že ste to vyhrali?

Samozrejme, že pocit radosti, ale aj pocit skromnosti, pocit úcty k národu, ktorý si tak vytrpel vo svojej histórii. Pocit veľkej vďaky za to, že som mohol fotiť aj točiť aj tam, kde sa nesmie. Bez ich súhlasu by tieto fotky nikdy nevznikli.

Zapojili ste sa aj do iných podobných súťaží? Ak áno, aké boli vaše úspechy v nich?

Áno, vlani 2014 som získal druhú cenu (striebornú medailu Zväzu slovenských fotografov) za cyklus fotografií: Ľudia Karabachu (štátu neuznanom OSN) a predvlani v roku 2013 som bol ohodnotený prezidentom Náhorného Karabachu zlatou medailou za nezávislú filmovú a dokumentárno-reportážnu tvorbu.

Akú dlhú dobu ste strávili v Náhornom Karabachu?

V roku 2013 som navštívil Arménsko a Náhorný Karabach celkom trikrát a strávil som tam celkom 3 mesiace, takže pomerne veľa :)Je potrebné zdôrazniť, že sa dnes jedná o dve zeme, ale jeden národ.

S akým prístupom ste sa stretli v týchto krajinách, respektíve, akej povahy je arménsky národ?

Úžasný… skromný, ústretový, vždy ochotný pomôcť. Tí ľudia by vám dali všetko, aj posledné, ak zistia, že ste tam preto, že sa zaujímate o ich históriu (napr. Arménska genocída pred 100 rokmi) ako aj o ich súčasnosť. Oni žijú viac duchovne. Nemyslím cirkevne, to nie, myslím tak skromnejšie na duši.

Je nejaký rozdiel medzi týmito dvomi národmi?

Nie, ako som povedal, jedná sa o jeden národ, ale dve zeme. Bohužiaľ… Aj keď popravde sa mi trošku zdá, že Arménčania žijúci na území Náhorného Karabachu majú viac bojovnejšieho ducha, čo je pochopiteľné, nakoľko sú už vyše dvadsať rokov vo vojnovom stave s Azerbajdžanom. Aj keď vo vnútorzemí je v poddstate bezpečne… relativne bezpecne.

Viete nám aj povedať príčiny vojny, ktorá sa tam odohráva?

Arménčania žijúci na enklave Náhorný Karabach, ktorý bol predtým súčasťou islamského Azerbajdžanu sa chceli osamostatniť. A všetko to začalo 26.- 27.2 1988 v a­zerbajdžanskom Baku pod demonštráciami – Smrť Arménčaom. 27.2.1988 – 29.2.1988 začal totálny masaker Arménčaov žijúcich v Sumgaite, ktorý bol rasizmom proti arménskemu obyvateľstvu. Hromadné znásilňovanie žien na uliciach, mučenie, brutalita proti civilnému obyvateľstvu, kresťanom… Ostatne o tom hovorím aj vo svojom filme The Time gives his testimony and facts about Azerbaijan – Karabakh conflict.

Neboli ste počas natáčania vystavení nebezpečenstvu?

Asi áno… Vtedy, keď som nakrúcal a fotografoval vo vojnovej línii, kde sa bojuje. Ale neberiem to tak, vlastne som si to ani neuvedomoval. Nesmiete si to pripúšťať k telu, inak by ste nič neurobili. Opatrnosť, to áno, ale strach NIE!

Kedy bude/bola premiéra filmu a kde by si ho mohli ľudia pozrieť?

Jedná sa o sociálno-politický film. V súčasnej dobe ho dávam na rôzne festivaly, nie len v Európe, ale aj do zámoria. V každom prípade by som chcel mať premiéru na domácej pôde do konca roka 2015. Jedná sa o autentický film, ktorý má výpovednú hodnotu. Mal som čiastočnú predpremiéru v Bratislave 23.4.2015 k smut­nému výročiu 100 rokov od Arménskej genocídy v Primaciálnom paláci, za účasti našich najvyšších štátnych predstaviteľov, ako aj diplomatického zboru. Trailer si čitatelia môžu pozrieť TU.

Plánujete sa aj s filmom zapojiť do nejakých súťaží?

Samozrejme, ale obávam sa, že súčasná politika to na domácej pôde nie len tu na Slovensku ale ani v Česku asi nedovolí. Takže s tým pôjdem von. Preto je aj film síce dabovaný po česky, ale s anglickými titulkami.

Pripravujete aj nejaké pokračovanie, alebo chystáte nejakú novú dokumentárnu tému?

Pripravujem voľné pokračovanie filmu o Kresťanských monasteroch (chrámoch), výpovedných hodnotách. Opäť dokumentárny film. Zaujímam sa o oblasť súčasného Čečenska, tak uvidím. Do týchto oblastí je pomerne dosť ťažké sa dostať, a nie to ešte niečo natočiť a nafotiť. Ten film bude o arménskych cirkvách.

Čo vo vašom živote považujete za najväčší úspech, na ktorý ste najviac hrdý?

Poviem vám, prijatie Pápežom arménskej pravoslávnej cirkvy v Yerevane, prijatie prezidentom neuznaného štátu Náhorný Karabach. Tie rozhovory mali a aj majú pre mňa neskutočný morálny zážitok, ako aj to, že to, čo robím, má asi nejakú cenu. Možno nie tu, ale vo svete určite. Aspoň súdiac podľa reakcií niektorých východoázijských štátov. Samozrejme, okrem islamských, tam som – „Persona non Grata“ – nežiadúci.

Čo však bolo pre vás v živote najnáročnejšie, čo sa týka Vašej práce?

Dať filmu podobu, aby to malo skutočnú neskreslenú hodnotu. Aby som vyjadril to, čo cítim a čo chcem povedať filmom pri zachovaní absolútnej neutrality k celému konfliktu. To bolo najhoršie, byť nezávislý, autentický, nezaujať žiadny postoj… Nesmiete si to dovoliť.

Veľmi ťažké bolo urobiť vyváženosť celého filmu práve preto, že druhá strana odmietla povoliť môj vstup do islamského Azerbajdžanu za účelom autentických záberov z druhej strany ich pohľadu na celú záležitosť.

Keď ste doma a máte trochu času na oddych, ako ten čas využívate, čo je pre vás na Liptove takým relaxom?

Fotenie prírody Liptova a Oravy, aj keď v tom nie som taký dobrý (vraj, podľa odborníkov), ako v reportážach. Tak mi asi tie reportáže už ostanú :)

Nakoniec… pre mňa najväčší oddych je, keď môžem pracovať na tom, čo ma baví. To je až balzam na duši, relax. A ešte keď vidíte aj uznanie v zahraničí, potom viete, že má cenu to čo robíte. Čo viac si priať? Ja tu raz nebudem, ako každý, ale tie fotky, tie tu ostanú.

Foto: Libor Špimr