Spoveď alkoholičky

Volám sa Gabriela, mám 31 rokov a som alkoholička. Dokázať si a priznať, že v mojom živote je niečo, čo mám mimo kontrolu – závislosť od alkoholu – bolo nemysliteľné. Pred pár rokmi som bola jednou z mnohých, ktoré sa cítili byť urazené, dotknuté, keď ich niekto nazval alkoholičkou. Nechcela som si pripustiť, že nie som schopná prestať piť. Myslela som, že to pomocou svojej vôle zvládnem.

Vyrastala som v kresťanskej rodine. Veci ako návštevu bohoslužieb som brala ako rituály našej rodiny. Proste formality. Nepáčilo sa mi, ako ma tlačili do niektorých vecí, na ktoré som sa necítila, ale častokrát som nemala na výber. Neverila som si, podceňovala som sa a zo všetkého som mala strach. A potom jedného dňa som pocítila magické účinky alkoholu – bezstarostná eufória, všetko a všetkých som mala „na háku“. Nebol to ten mok, čo som pila, ale tie účinky, ktoré mi navodil – tie som začala zbožňovať. Pila som, aby som mala guráž a zvládala som to – nikto si nič nevšimol …

V dvadsiatich som sa vydala a odsťahovala sa za manželom. Malú horskú dedinku som vymenila za veľkomesto plné križovatiek a ľudí s inou mentalitou. Musela som si vybaviť spústu vecí, nájsť prácu … ešteže som mala svojho verného „kamaráta“ vždy nablízku. Začala som si schovávať alkohol doma, nechodila som sa opíjať po baroch. Bola som hladinková pijanka. Nebolo to hneď, ale čas neúprosne letel. Málokedy som sa opila tak, že by som vyvádzala a robila hanbu, no v žilách mi už neustále musel kolovať i alkohol, ináč som nedokázala fungovať.

Čo všetko som bola schopná urobiť preto, aby som sa dostala k alkoholu? Čokoľvek, snáď okrem vraždy … klamať, vydierať, predávať, zneužívať, skrývať, ubližovať … Nehanbila som sa chodiť do práce a na brigády opitá. Zneužívala som diazepam, aby som sa dostala „do formy“. Nerobilo mi problém vyzvracať sa, aby som mohla požiť ďalšie množstvo alkoholu. Bez zásoby som nikdy nedokázala byť. Urobila som veľa zlých vecí. Skončila som opuchnutá, smrdela som od potu a alkoholu, samá modrina. Nezvládala som absolútne nič až na jednu vec – doplaziť sa k alkoholu. Vedela som to majstrovsky maskovať. Prišla som o prácu, podporu a v podstate aj o prítomnosť manžela, ktorý tento problém nevidel, alebo sa ho možno bál vidieť. Sám mi to neskôr povedal, že predstava, že by sa jeho žena mala stať alkoholičkou, bola nemysliteľná … Stalo sa.

Nedokázala som jesť ani piť pred vlastnou rodinou – kvôli tomu, že sa mi triasli ruky. Nevedela som normálne komunikovať, nebola som schopná vyplniť jednoduchý dotazník, nedokázala som písať, ani sa podpísať. Prestal mi fungovať mozog, zabúdala som. Doma som nikomu neotvárala, celé dni som preležala v posteli. Môj stav sa zhoršoval. Bola som schopná zájsť si len pre chlast, zvracať a potom sa zase napiť. Nedokázala som zájsť vo štvrtok do susednej budovy na AA. Koľkokrát som sa pozerala na to svetlo záchrany v okne … Nedokázala som to! Nedokázala som sa pozrieť ľuďom do očí, strácala som kontrolu sama nad sebou. Nevedela som normálne žiť, radovať sa, smiať sa, povedať svojim najbližším: Mám ťa rada! Nedokázala som ovládať svoj život, stala som sa bezmocná nad alkoholom – ten ma ovládal!

Jeden – teraz už – z najkrajších zážitkov pre mňa bol, keď za mnou prišla teta, ktorá pozná program Anonymných Alkoholikov. Pomaly, postupne a tiež veľmi bolestivo pre mňa nastal zlom. Prišla pomoc, ktorú som čakala a dodnes na 100 % viem, že sama by som ju nehľadala, ani by som sa o to nepokúšala. Keď uvidela, v akom som stave, naliehala, aby som sa s ňou vrátila domov, že tam nájdem pomoc, ktorú potrebujem. Išla som. Neviem síce ako, ale išla som …

Prvý raz som prišla do skupiny Anonymných Alkoholikov a spoznala som ľudí s rovnakým problémom. Uvedomila som si, že nie som sama, kto je taký „divný“ – bol to úžasný pocit! Vedieť, že existujú ľudia s rovnakým problémom – že je to choroba, ktorá má diagnózu F 10 a pokiaľ sa nebudem liečiť, tak na ňu zomriem. Tí ľudia boli šťastní, slobodní a ja som chcela byť tiež. Smiali sa, aj keď boli postihnutí takou vážnou, smrteľnou chorobou. Vyžarovala z nich vyrovnanosť, vnútorný kľud. Ja som bola uzavretá, neúprimná, mala som strach. No po prijatí pomoci, po návšteve a vypočutí jednej úprimnej abstinujúcej alkoholičky, vo mne praskol ten obrovský balvan – moje vnútorné muky. Otvorila som sa, zo všetkého som sa vyplakala a prišla neopísateľná úľava a vyslobodenie. Bola som úprimná a otvorená. Začala som znižovať dávky alkoholu, čo mi spôsobilo epileptické záchvaty. Teraz už hovorím, že boli vymodlené … Nasledovala cesta na detoxikáciu a dobrovoľne som nastúpila na trojmesačnú protialkoholickú liečbu.

Rodine som povedala, že mám problém s alkoholom a že sa pôjdem liečiť. Všetci pre mňa boli a sú veľkou oporou, za čo som im nesmierne vďačná. Neotočili sa ku mne chrbtom, naopak. Začali navštevovať skupiny Al-Anon, aby lepšie spoznali moju chorobu a vedeli, ako so mnou žiť. No ešte stále som mala strach z ľudí a pribudla mi ďalšia diagnóza – sociálna fóbia. Po nástupe na liečenie som niekoľko dní nebola schopná chodiť do jedálne – kvôli predstave, že sa všetci na mňa pozerajú a to by som nezvládla … Začala som chodiť na rôzne terapie a hlavne na stretnutia AA, ktoré sa konali aj v liečebni. Nabíjala som sa silou od ľudí, ktorí tam rozprávali. Začala som si čítať Modrú knihu (kniha AA) a menila som sa. Spoznala som niečo úžasné – niečo, čo mi dalo nádherný dar – triezvosť! A to „niečo“ je dobrý Pán Boh, ktorého na stretnutiach AA nazývame aj Vyššia moc. Dal mi vyrovnanosť, slobodu, vnútorný pokoj a mier. S pomocou programu 12 Krokov som sa postupne dopracovala a neustále dopracovávam k plnohodnotnému životu, ktorý je naplnený nielen prijímaním, ale aj dávaním.

Hneď po liečbe som začala chodiť k Anonymným Alkoholikom a okrem nevyhnutných prípadov ich navštevujem dodnes (od mojej prvej a doposiaľ poslednej liečby uplynulo päť a pol roka). Sú to piliere mojej triezvosti a každý človek v AA je jednou z ich tehličiek. Nemôžem povedať, že sa už nikdy nenapijem, ale viem, že DNES sa nenapijem a žijem triezvou prítomnosťou – DEŇ PO DNI. Nehrabem sa v tom, čo bolo, čo už nemôžem zmeniť. Nerobím si vrásky z toho, čo bude, no viem určite, že pokiaľ sa neodvrátim od svojej Vyššej moci, ktorou je pre mňa Boh, NIKDY ma neopustí a postará sa o mňa.Je 100% verný! A to je veľká výsada,ktorú si nesmierne vážim a ďakujem mu za to. Všetko je to o úprimnosti, otvorenosti a pokore. Nastúpila som na cestu slobody, ktorou je zotavovanie sa. Na svoje problémy nie som sama. Mám svoju Vyššiu moc, ktorej plne dôverujem a každý deň mu ďakujem za triezvosť, pretože moje obmedzené ja je bezmocné v porovnaní s neohraničenou silou mojej Vyššej moci. Boh ma obdaroval mnohými zázrakmi. Som mu nesmierne vďačná za milosť, ktorú mi dal a dáva. Nikdy predtým, keď som pila, som neverila, že by som mohla ešte niekedy normálne žiť. Božia milosť je veľká. S pokorou a úctou Boha prosím, aby mi pomáhal meniť moje charakterové chyby, vady a nedostatky. Odovzdávam mu svoj život a prosím ho, aby ma používal ako svoj nástroj. Potrebujem byť užitočná, pretože môj dlh je obrovský. Každý večer Bohu ďakujem za ľudí, ktorých si použil k mojej záchrane, ale aj za tých, ktorých mi posiela teraz a môžeme si navzájom pomáhať. Jedno viem určite – program 12 Krokov je od Boha. Vidieť ľudí, ktorí tento program robia a menia sa, je úžasné. Boh riadi môj život.

Čo ma čaká, to nezmením, ale viem, že pokiaľ sa od neho neodvrátim, všetko bude tak,ako má byť.

Tiež si uvedomujem, že existuje 50 %-ná pravdepodobnosť, že moje deti sa môžu stať alkoholikmi. To nikto nezmení. Som ale pripravená s Božou milosťou nastúpiť aj na túto životnú cestu. Budem im veľkou oporou. To je moja životná cesta – byť nablízku závislým, ktorí ešte stále trpia. Robím to s láskou a je mi veľmi ľúto tých, ktorí sa kvôli svojmu egu nechcú, nedokážu pustit na cestu uzdravovania sa. Aby človek niečo dostal, musí sa niečoho vzdať, ináč to nefunguje. Ako hovoria Sľuby v programe AA: „Ak sa budeme v tejto fáze nášho vývoja snažiť, zmenu pocítime skôr, ako prejdeme polovicu cesty. Spoznáme novú slobodu a nový pocit šťastia. Nebudeme ľutovať minulosť, ani sa snažiť zavrieť za ňou dvere. Pochopíme zmysel slova vyrovnanosť a objavíme pokoj. Bez ohľadu na to, na ktorom stupni vývoja sa budeme nachádzať, vycítime, ako naša skúsenosť môže pomôcť iným. Pocit neužitočnosti a sebaľútosti sa vytratí. Stratíme sebecké záujmy a začneme sa zaujímať o svojich blížnych. Náš celkový postoj a pohľad na život sa zmení. Opustí nás strach z ľudí a z ekonomickej neistoty. Intuitívne vycítime, ako riešiť situácie, ktoré nás predtým vyvádzali z miery. Odrazu si uvedomíme, že Boh pre nás robí to, čo sme sami pre seba nedokázali urobiť. Sú tieto sľuby prehnané? Nemyslíme. Splnia sa nám – niekedy rýchlo, inokedy pomaly. Ak budeme na tom pracovať, vždy sa uskutočnia.“ Z Božej milosti môžem povedať, že program 12 Krokov funguje.“

Prajem vám všetkým, aby ste prežívali vyrovnanosť, vnútorný pokoj, mier a slobodu…

moja mail adresa – Gabika.P@seznam.cz

Spolu proti závislosti:

Stretnutie Anonymných narkomanov – každý utorok od 17,30– do 18,15hod. Alya-Poprad Veľká, Jahodná 9 kontakt: Luboš 0911 080 308

Stretnutia prevencie recidívy – každý utorok od 18,20– do 19,00hod. Alya-Poprad Veľká, Jahodná 9 kontakt: Jozef 0905 313 618

Stretnutia zamerané na informácie o Anonymných Alkoholikoch – každý štvrtok od16,45– do 17,15hod. kostol BJB Poprad Veľká, Jahodná 5 kontakt: Jozef 0905 313 618

Stretnutia Anonymných Alkoholikov – každý štvrtok od 17,30-do 18,30hod. kostol BJB Poprad Veľká, Jahodná 5 kontakt: Gabika 0944 257 066 S­tretnutia Al-Anon- pre rodiny, príbuzných a známych alkoholikov – prebiehajú súčasne ako stretnutie Anonymných Alkoholikov, Stretnutia Alateen- pre deti alkoholikov – každý štvrtok na tom istom mieste kontakt: Janka 0908 699 767

(súčasne sa môže zotavovať celá rodina alkoholika)

Funguje to!