NA VLASTNEJ KOŽI: Mrazivé príbehy z konca vojny...
Presne pred 67. rokmi sa skončilo trápenie známe aj ako II. druhá svetová vojna. V noci z 8. na 9. mája 1945 totiž Nemecko podpísalo kapituláciu a vo väčšine Európy nastal dlhoočakávaný mier. Pozrite si dobové fotografie Liptovského Mikuláša z víťazn
Koncu vojny predchádzali oslobodzovacie boje o slovenské mestá a obce. Konečné oslobodenie mesta Liptovský Mikuláš si každoročne pripomíname 4. apríla, kedy sa 1. Československému armádnemu zboru podarilo premôcť vpád nemeckých vojsk do mesta. **„Keď prišli nemeckí vojaci do mesta začali s vypaľovaním humien a senníkov, kde boli uskladnené seno a slama a došlo aj k pouličným bojom. Keď sme vyhrali nastala všeobecná radosť vojakov aj obyvateľov a všetci, ktorí mali vtedy po ruke zbraň strieľali od radosti,“ **spomína si živo na udalosti spred 67. rokov Pavol Chrapčiak, dnes predseda Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Liptovskom Mikuláši.
O konci vojny sa dozvedel v rodnom kraji. Všetky rozhlasy hlasno hlásili dobré správy.** „Ja som sa o tom dozvedel na poludnie 9. mája, keď začali zvoniť zvony na kostoloch. Všetky československé vojská následne postupovali do Prahy, kde bola víťazná prehliadka armád,“** dodáva Pavol Chrapčiak. **„Pocity z konca vojny boli také, že sme si uvedomili, čo všetko bolo zničené a bude treba urobiť, pretože nastal čas jarných prác a bolo treba odmínovať všetky pozemky na celej šírke od Poludnice, cez iľanovský jarok, Váh a Háj až po Žiarsku dolinu.“ **
Medzi šťastlivcov, ktorých po dlhom frontovom putovaní plnom útrap územím Ruska, Poľska, Slovenska a Česka zastihol koniec druhej svetovej vojny priamo v pražských uliciach, patril aj príslušník 1. Čs. armádneho zboru Ján Iľanovský. Plukovník vo výslužbe, rodák z liptovskej obce Závažná Poruba, si na to s úprimnou radosťou a hrdosťou zaspomínal aj po 67 rokoch. „Nachádzali sme sa niekde medzi Vsetínom a Pardubicami. O štvrtej ráno prišla spojka, že sa mám dostaviť na štáb. Vybrali nás 20, rýchlo sme sa pobalili a vyrazili na Prahu s úlohou pomôcť obsadiť budovu ministerstva obrany a generálneho štábu. Pražania nás ešte nemohli vítať s otvorenou náručou, lebo v uliciach sa stále ozývala streľba nemeckých jednotiek,“ opisoval čerstvý deväťdesiatnik.
Po menších prestrelkách napokon boje definitívne utíchli aj v Prahe.** „Oslavná cesta zo Žižkova do Dejvíc, kde sme boli ubytovaní, bola neopísateľná. Radosť všetkých vôkol nemala konca-kraja. Vtedy som si spomenul, že sme ako deti navštevovali letný tábor medikov, ktorí nás často pozývali do Prahy. Pre chudobných dedinských chlapcov to bol nesplniteľný sen a zrazu som sa tam ocitol v takýchto historických chvíľach,“** pokračoval nositeľ viacerých vysokých štátnych vyznamenaní. „Aj po desaťročiach sa ma pri týchto spomienkach zmocňujú pocity obrovského šťastia, no mrzí ma, že ľudstvo si ako celok nezobralo poučenie z hrôz druhej svetovej vojny. V rôznych častiach sveta vidíme narastanie síl, ktoré chcú narúšať mier. Jeho trvalé uchovávanie musí byť základnou povinnosťou každého dobre zmýšľajúceho človeka,“ dodal jeden z posledných žijúcich pamätníkov konca najväčšieho vojnového konfliktu v dejinách.
Živá výstava na počesť konca vojny
Múzeum Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši nezabudlo ani tento rok na významné historické udalosti a pre obyvateľov mesta pripravilo v spolupráci s Klubom vojenskej histórie Ostrô z Ružomberka živú výstavu vojakov, ich zbraní a výstroje. Návštevníci sa tak mohli naživo dotknúť originálov alebo replík vojenských uniforiem, vyskúšať si streľbu zo zbrane alebo sa previezť na vojenskom aute. „Návštevníci tu mohli vidieť dobových vojakov Rumunskej armády, Červenej armády, Wermachtu a Československého armádneho zboru. Často sa o tom nehovorí, ale Slovensko oslobodzovali práve Československá armáda, sovietski a rumunskí vojaci. Toto bola hlavná bojová sila a proti nim stáli maďarská armáda spolu s Wermachtom,“ vysvetľuje člen klubu Peter Chlepko.
skk, tasr foto: skk, Múzeum Janka Kráľa
