Pôvodné mená našich dedín vás dostanú: Kľačany ešte ako tak, ale Swiňárky víťazia :)

Sokol, či kobyla?

Aj keď na pôvod pomenovania obce Liptovské Kľačany existujú prinajmenšom dve teórie, pravdepodobnejšia je tá, ktorá tvrdí, že názov obce je odvodením od slova klečen (sokol, vhodný na poľovanie). Túto teóriu podporuje aj neskorší vzhľad obecného pečatidla, v ktorom bol zobrazený sokoliar. Druhá teória tvrdí, že názov je odvodený od slovanského slova kľäča označujúceho kobylu.

Žiar, ale z čoho?

Na mieste dnešnej obce Žiar, vraj v dávnych dobách ľudia spaľovali mŕtvych. Ohne svietili – žiarili, preto toto miesto nazvané bolo ľuďmi Žiare (od žiara, žiariť), z čoho je vraj dnešné pomenovanie Žiar.

Valiaca sa voda

Meno obce Prosiek pochádza pravdepodobne zo slova priesek cez pohorie, ktoré vytvorila voda valiaca sa údolím terajšej Prosieckej doliny, ďalej tiekla ľavou stranou do dediny a vtekala do Suchého potoka(Suchej). To, že je v názve predpona PRO, to dosvedčuje starobylosť názvu, keď Slováci používali ešte starú slovanskú predponu PRO. Dnes by to bolo Priesek.

Swiňárky či Kisborove

Kopaničiarska obec vznikla v 16. storočí usadením goralského obyvateľstva z hornej Oravy. Staré a cudzojazyčné pomenovania obce boli: Borovo cum Szvinyarki (1696), Borove (1773), Malé Borowé , Swiňárky (1808); maďarsky Kisborove. Dnešné pomenovanie obce Malé Borové je od roku 1920. Patrila zemianskej rodine Joobovcov. V roku 1784 mala 43 domov a 299 obyvateľov, v roku 1828 mala 64 domov a 419 obyvateľov. Zaoberali sa roľníctvom, salašníctvom, výrobou rešiet, opálok, košov, brezových metiel, od 18. storočia aj podomovým sklárstvom. Zamestnanie obyvateľov sa nezmenilo ani za I. ČSR. Časť obyvateľov sa zapojila do SNP.

Turie pole

Chotárne názvy ako Turie pole a ďalšie svedčia o starobylosti osídlenia územia dnešného Važca.Po roku 960 je tu misijná stanica z Nitrianska, pôsobenie miestnych pustovníkov v pustovniach, z toho je tu dávna cirkevná tradícia sv. Antona Pustovníka. Podľa vizitácie z roku 1222 bola údajne spoločná farnosť Važca a Štrby, a tak možno predpokladať , že išlo o osadu Šoldovo, ktorú rozrumil tatarský vpád. Po ňom, po roku 1241 nasleduje oživovanie krajiny udeľovaním donácií. Roku 1267 kráľ Belo IV. Dáva donáciu šľachticovi Bohumírovi na územie od Hybice po spišské hranice. Roku 1280 sa už Važec spomína ako obec. Pomenovanie je od rieky Váh.

Dedina románskych hostí

Okolie Liptovských Vlách bolo osídlené už vo veľkomoravskom období, čomu nasvedčujú archeologické nálezy keramiky z údolia malatínskeho potoka v chotári Vlách. Niekedy na prelome 12. a 13. storočia vznikla na území dnešných Vlách dedina vyskytujúca sa v dobových dokumentoch pod názvom „villa Latina“, resp. „villa Latinorum“, či v maďarčine „Olozi“, čo v preklade znamená dedina „Latiníkov“ – románskych hostí (Valónov). Išlo o osadu, vybudovanú staviteľmi (kamenári) Liptovského hradu – Valónmi, ktorí prišli do Liptova zo Spiša. Prvýkrát sa dedina spomína v listine kráľa Bela IV. z roku 1262, ktorou daroval Jánovi, zvanému Gallicus územie v rozsahu 4 popluží západným smerom od Vlách s podmienkou, že počas vojenskej výpravy musí zabezpečovať ochranu Liptovského hradu.

Názov kvôli zvedavosti

V oblasti severnej strany Vysokých Tatier sa usídlil jeden zo slovanských kmeňov, ktorí nazvali svoju dedinku Jelšinkou podľa malého jelšového hájika neďaleko nej. Neskôr sa do ich susrdstva prisťahoval vyspelý slovanský kmeň. Ich sídla rozdeľovala riečka Belá, cez ktorú sa rozhodli susedia Jelšanov postaviť lavicu.

Keď sa o ich pláne dozvedeli obyvatelia Jelšinky, išli sa k rieke pozrieť. Zastali na brehu rieky a doslova “kukali” ako ich susedia “bijú” do dreva vzácne klince. Jelšinkári tak nazvali susedov “pribylincami” a tí im nič nezostali dlžní a nazvali jelšinčanov “kukavcami”. Dnes sa osada “pribylincov” volá Pribylina a osada “kukavcov” Kokava.

Foto: ilustračné