Ukryl sa pod stôl a čakal

„Musel som odísť skôr. To, čo som zažil v Tokiu v pondelok a v utorok (11. a 12 apríl pozn. red.), bolo niečo strašné. Keď som si pozrel japonskú mapku zemetrasení, tak len za tieto dva dni ich bolo v tejto krajine až štyridsaťdva! Rozhodol som sa radšej vrátiť domov o týždeň skôr,“ povedal Milan Kubáň.

Vráťme sa najprv o mesiac dozadu. Kde ste boli so svojimi zverencami, keď 11. marca zasiahla Japonsko ničivá katastrofa?

„Na sústredení v austrálskom Penrithe. Jedna kajakárka sa dozvedela, čo sa deje u nich doma a hneď to dala vedieť ostatným. Rýchlo sme sa išli pozrieť na správy v televízii a videli sme, že to nevyzerá dobre. A to ešte nebolo zďaleka všetko, pretože o chvíľu prišlo cunami a to už bola hotová katastrofa.“

Vy ste sa potom vrátili na Slovensko s tým, že sa s pretekármi znovu stretnete o pár dní na nominačných pretekoch v Tojame?

„Nie. Ja som bol stopercentne presvedčený, že tieto preteky zrušia.“

Prečo sa nakoniec uskutočnili?

„V Japonsku zasadol olympijský výbor, ktorý sa zaoberal vzniknutou situáciou v krajine. Rozoberal jednotlivé športy a rozhodoval o tom, či sa v nich bude súťažiť alebo nie. Dôležité kritérium bolo aj to, ako boli postihnutí zainteresovaní pretekári. Vo vodnom slalome našťastie žiadnemu z nich nikto z príbuzných nezomrel, takže sa preteky mohli uskutočniť, ale napríklad v rýchlostnej kanoistike ich zrušili.“

Keď ste sa to dozvedeli, neuvažovali ste nad tým, že do Japonska neodletíte?

„Pravdupovediac, ani nie. Hneď som sa rozhodol, že tam pôjdem, len som sa snažil zistiť čo najviac informácií o tom, ako to tam v súčasnosti vyzerá. Obával som sa najmä rádioaktivity z Fukušimi. Inak, túto oblasť japonskí vodní slalomári veľmi dobre poznajú, bežne sa tam chodí trénovať i pretekať.“

Ako toto rozhodnutie prijala vaša priateľka či rodičia?

„Samozrejme, že neboli nadšení. Prakticky každý, kto sa dozvedel, že idem do Japonska, ma od tejto cesty odhováral, ale ja som to bral ako moju povinnosť. Som tréner japonskej reprezentácie, vyplývajú mi z toho aj určité záväzky a keby som zostal doma, tak by to Japonci mohli brať ako podraz z mojej strany.“

Do Tokia ste odleteli v stredu šiesteho apríla z Viedne. Ako vás privítalo hlavné mesto Japonska?

„Myslím si, že pomaly sa vracia do bežného rytmu. Obchody sú už normálne zásobované, všade je aj dostatok vody a dokonca už nie je problém ani nedostatok benzínu. Len je drahší ako bol pred tým veľkým zemetrasením.“

Nominačné preteky sa konali počas uplynulého víkendu v Tojame. Ako ste sa tam dostali?

„Pôvodne som chcel ísť autom, ale vzhľadom na ešte rozbité cesty som letel lietadlom. Preteky sa uskutočnili bez problémov, v každej kategórii si miesto v reprezentácii vybojovali po tri lode, pričom kanoista Haneda, ktorý väčšinu roka žije na Slovensku, bol v C1 najlepší.“

Už tam ste však zažili prvé zemetrasenie…

„Áno. V jeho epicentre dosahovala amplitúda 7.4, v Tojame sme vnímali o trochu menšie otrasy, ale poriadne sa chvela zem. Spal som podľa tradičného japonského štýlu, na zemi, kde som mal rozložené aj jedlo. Hotel postavili z dreva a ja som sa pohyboval v spoločnosti hostí odetých prevažne v kimonách. V okolí lákalo jazero a nádherná príroda, ale po silných otrasoch som mal úplne iné starosti, ako sa utešovať scenériou a poprechádzať sa po týchto nádherných zákutiach.“

Po nominačných pretekoch ste sa opäť vrátili do Tokia. Čo sa udialo tam?

„Už cestou z letiska som zostal stáť v metre, pretože po ďalšom zemetrasení niektoré linky zastavili, a tak som pokračoval nadzemnou dráhou k budove Japonského inštitútu športových vied, kde bývam počas môjho pobytu v Tokiu.“

Ako ste sa tam stravovali?

„Nemal som presné informácie, ktoré potraviny som mohol bez obáv konzumovať. Jedávam dosť často aj ryby a suši, čo však mohlo byť nebezpečné. A aj keď mi tvrdili, že pochádzali z bezpečných oblastí, radšej som ich teraz nejedol.“

Pôvodne ste mali ešte v pláne nadchádzajúci víkend aj inšpekčnú cestu do Akity, kde by malo časom vyrásť slalomárske stredisko, ale nakoniec ste už doma.

„Túto cestu som zvažoval už predtým, než čo sa udialo v Tokiu na začiatku týždňa. Musel by som totiž priamo prechádzať cez postihnuté oblasti, čiže tadiaľ, kde sa šíria infekčné choroby a do týchto oblastí úrady predsa len neodporúčajú ešte veľmi chodiť. Plánujú tam vybudovať na prírodnej vode slalomárske stredisko, takže je pre nich každá rada dobrá. Ale ja som ich nechcel nechať len tak, potrebujem byť s nimi. Napokon, je to moja práca. ktorá ma nielen baví, ale aj živí.“

Prečo ste tam nakoniec nešli?

„To, čo sa dialo v Japonsku v pondelok a v utorok, bolo niečo neskutočné. V pondelok bolo 23 zemetrasení a v utorok 19! Najmä v pondelok o 17.16 miestneho času som v Tokiu zažil niečo, čo by som už nikdy nechcel prežiť. Pri zemetrasení so silou 7,1 magnitúdy a hĺbke iba desať kilometrov som bol v miestnosti na šiestom poschodí, kde bolo ešte asi dvadsať ďalších ľudí, ukrytý pod stolom. Televízia vysielala aj varovanie pred cunami, našťastie vlny vystúpali len do jedného metra. V Japonsku majú takmer stále zapnutý televízor, pretože v ňom asi desať sekúnd pred zemetrasením ľudí varujú. V takom krátkom čase však veľa urobiť nemôžete, a tak už aj na Japoncoch bolo vidieť, že sa z nich vytrácal pokoj a boli v rovnakom strese ako ja.“

Ochotne nám ukázal, ako sa počas silného zemetrasenia schoval v Tokiu pod stôl. FOTO DUŠAN KOUTNÝ To bol rozhodujúci moment, keď ste si povedali, že už stačilo – odchádzam domov?

„Jeden z rozhodujúcich. Do konca pondelka však bolo ešte ďalších pätnásť zemetrasení! V noci na utorok som takmer vôbec nespal, stále som mal pocit, že sa niečo chveje. V inštitúte, v ktorom v Tokiu bývam, som bol na dvanástom poschodí, a tak som neustále premýšľal nad tým, čo by sa stalo, keby sa budova zrútila… Skúsenosti so zemetrasením už mám napríklad aj z Čile, ale tomuto sa nič nevyrovná. Bol som úplne bezmocný a len som sledoval televíziu, ako v nejkaždú chvíľu naskakujú nové varovania pred ďalšími otrasmi. V utorok som si išiel ihneď zabukovať letenku do Frankfurtu a v stredu som už letel.“

Boli ste rád, keď sa lietadlo zdvihlo zo zeme?

„Veru áno, pretože ešte priamo na letisku sme zacítili otrasy zeme. Japonci majú priamo v mobiloch nastavený signál, ktorý signalizuje, že sa blíži zemetrasenie. Je to taký nepríjemný zvuk a viete si predstaviť, ako to na tokijskom letisku vyzeralo, keď sa zo všetkých strán ozval taký piskľavý signál. Myslel som si, že Japonci sú na to zvyknutí, ale to, čo sa udialo v tejto krajine za posledný mesiac, zanechalo na každom z nich veľké stopy. Už sa boja aj najmenšieho záchvevu. Ja som mal šťastie, že som odletel podľa časového harmonogramu, deň predtým museli odlety i prílety na určitý čas pre zemetrasenia odložiť.“

Koľkýkrát ste už boli v Japonsku a kedy sa tam chystáte najbližšie?

„Nemám to presne spočítané, ale do desať to už určite bude. A najbližšie by som tam mal ísť až v októbri, a tak verím, že dovtedy sa zem upokojí a pobyt v Japonsku bude oveľa bezpečnejší.“

LONDÝNSKA NOMINÁCIA V DECEMBRI

Milan Kubáň, ktorý bude mať 19. októbra 35 rokov, spolu s Mariánom Olejníkom získali na majstrovstvách sveta v roku 2005 v austrálskom Penrithe v C2 strieborné medaily. Okrem toho boli na svetovom šampionáte ešte raz na štvrtom, šiestom i siedmom mieste, čiže majú štyri umiestenia v prvej desiatke, ale ani raz neštartovali na olympijských hrách. A práve Londýn je pre Kubáňa akási satisfakcia za to, že sa na OH s Olejníkom nekvalifikovali. Japonci nomináciu na OH 2012 uzavrú v decembri. „Pred Vianocami na nás čaká v Číne ázijská kvalifikácia, bude v provincii Se-čuan a mestečku Miji. Tamojší kanál som si už bol pozrieť, pôsobil na mňa dobre, ale únavná dlhá cesta a nedostatočná infraštruktúra vyvolávali vo mne opačné pocity. Dovtedy veľa času strávime v Európe, ja spolu s kanoistom Hanedom by sme sa mali objaviť už na Liptovských slalomoch 23. a 24. apríla, postupne sa naša skupinka rozrastie o ďalších pretekárov. Do Londýna na olympijský kanál prvý raz zamierime počas jeho oficiálneho otvorenia na konci júla,“ povedal Milan Kubáň.

CUNAMI PREŽILI V AUTE

Na Japonsko týchto dní Milan Kubáň nikdy nezabudne. Pred očami sa mu v plnej nahote otvorila celá tragédia tejto krajiny: „Z rozprávania mojich japonských známych viem, že stále sa objavujú na pobreží mŕtve telá ľudí splavených do mora po cunami. Manažérka japonskej slalomárskej reprezentácie mi povedala, že jednu dvojicu uväznenú v aute zmietla vlna a zachránili sa napriek tomu, hoci ich ako v mlynčeku mlela rozbúrená voda.“

súvisiaci článok: http://www.mikulas24.sk/news.php?…

zdroj, foto: ktklm.sk